22.6.2011 -

10.6.2011 - Majstrovstvá sveta v hokejbale na Slovensku.

Hokejbal je momentálne najúspešnejším kolektívnym športom na Slovensku. Tento rok budú MS v hokejbale opäť u nás a to na nádherne zrekonštruovanom zimnom štadióne Ondreja Nepelu. Slovákom sa podarilo doteraz získať na každých MS medailu. Slovenská hokejbalová reprezentácia verí, že aj tentokrát poteší náročného slovenského fanúšika. Priame prenosy bude vysielať aj STV 3 či Eurosport 2. Viac informácií o MS v hokejbale 2011 môžete nájsť na: http://www.bratislava2011.com/ a na http://bratislava2011.sportvin.sk/

8.6.2011 - Naša klubová stránka.

Na našej klubovej stránke www.hoba.sk nájdete aktuálne informácie týkajúce sa nielen našich najmenších Hobákov, ale i ďalších vekových kategórií v našom klube. Nedávno bol pridaný zaujímavý článok o pohľade švédov na detský hokej.

19.5.2009 - Slovenský hokej prežíva krízu. (výber z rozhovoru s Jánom Filcom na www.hokej.sk, 17.5.2009)

Ak to zhrnieme, základňa je dosť veľká alebo kvalitných hráčov ubúda?
„Poviem to asi takto. My máme stále veľmi solídnu špičku. Pokiaľ budeme hovoriť o tom, že všetci hráči, ktorí sú na tom dnes dobre prídu do reprezentácie vieme vytvoriť mužstvo na veľmi slušnej medzinárodnej úrovni so špičkovými hráčmi. To mužstvo je však iba jedno. Potom máme len výber, ktorý sa dá len ťažko nazvať tým najkvalitnejším. Výhoda tých krajín, ktoré majú podstatne viac hráčov, či sú to Česi, Švédi, Rusi, ak hovoríme o európskych rozmeroch je v tom, že majú na každé miesto adekvátnu náhradu troch, štyroch hráčov, ktorí majú približne rovnaké parametre ako majú hráči v A – tíme. U nás je toto problém, pretože nám tá základňa v určitom období začala klesať v dôsledku toho, aké sa vytvárali podmienky. Keď si zoberiete štatistiky vo všetkých ligách, ako aj v NHL tak jednoznačne sme zatrúbili na dosť veľký ústup. Naši hráči bohužiaľ netvoria absolútnu špičku v týchto ligách.“

Ktoré krajiny nás predbiehajú vo výchove mladých hráčov?
„Vo výchove mladých hráčov nás dobiehajú Maďari, Nóri, Dáni, Bielorusi. Toto sú krajiny, s ktorými budeme mať problém do budúca v kategórii „17“ a „18“ – ročných. Švajčiari a Nemci sú ďaleko pred nami v tom, čo urobili pre mládež. Je len otázka, ako sa mi dokážeme s tým priebehom vyrovnať, aby sme projekty, ako „dvadsiatka“ nemuseli dávať do prevádzky aj v iných kategóriách.“

V čom sme zaspali vo výchove hráčov?
„V podmienkach, ktoré vytvárajú živnú pôdu preto, aby sa dali v prvom momente robiť výbery hráčov do budúcej hokejovej prípravy už v kategórii prípravkárov. Pokiaľ sa v určitom období zhruba pred 12 – 14 rokmi vytvárali podmienky, len na základe záujmu rodičov a spoločnosť ako taká si nenašla cestu k tomu športu na žiadnej úrovni, o čom svedčí absolútne negatívny prístup miestnej samosprávy a štátu k výstavbe zimných štadiónov, ktoré sú prvým nevyhnutným predpokladom toho, aby mohli rásť hokejisti. Potom to donesie tieto dôsledky. My máme jednoducho málo hráčov v každej vekovej kategórií. Každý sa diví, ako je možné, že dokážeme na MS 20 ročných mať také silné mužstvo. Náš výber smerom do dvadsiatky je robený zhruba z 200 hráčov, ktorí v tej kategórií vôbec hrajú hokej a dokážeme z toho vytvoriť výber, ktorý je schopný reprezentovať a byť rovnocenným partnerom reprezentáciám, ktoré vyberajú svoj tím z 10, 15 až 20 – násobného počtu hráčov. To hovorí o tom, že máme určité pozitíva v práci s mládežou, ale nie vždy tie pozitíva dokážu nahradiť úbytok toho potenciálu, ktorý súvisí s malým počtom hráčom s mizivými podmienkami.“

Nedalo sa urobiť viac pre hokej po úspechoch, ktoré mal náš hokej?
„Pred desiatimi rokmi som po návrate z MS juniorov odkiaľ sme prišli s nečakaným úspechom upozorňoval na to, že je potrebné, aby štát začal venovať väčšiu pozornosť. Veril som tomu, že medailový úspech prinesie aj pozornosť sponzorov. Všetko toto však ostávalo v zložitej polohe. Ja som bol dokonca predsedom Slovenskej únie športu, ktorá vznikla z popudu všetkých kolektívnych športov, aby sme začali presadzovať svoje záujmy aj v zákonoch. Nič z toho sa neudialo. Jednoducho každá vláda niečo sľúbi, nič nenaplní alebo naplní len to nevyhnutné minimum. Zabúda na základnú vec. Šport, to nie je len otázka ukázania sa na podujatiach typu MS a OH vo funkcii politického činiteľa, ale to je dennodenná príležitosť pre mladých ľudí nájsť zmysel života aj v pravidelnom športovaní.“

Na zlý stav reagoval projekt dvadsiatky, nechytali sme tam už trochu „zajaca za chvost“?
„My sme ho chytali. Nemali sme inú možnosť. Uvedomovali sme si, že čokoľvek robíme, s hráčmi, ktorí prichádzajú z juniorskej ligy alebo zo seniorských súťaží zo striedačiek, lebo viac-menej nikto z týchto hráčov nehrával pravidelne v seniorskej kategórií a za prispenia hráčov, ktorých sme posťahovali spoza mora do „20“ sme sa vždy dostali do situácie, že sme sa na konci turnaja dostali do bojov o záchranu a bolo ohrozené aj naše zotrvanie v A- kategórii. To bol jeden z dôvodov, prečo prišiel prezident zväzu s iniciatívou hľadania cesty, ako poskytnúť hráčom podmienky, aby neodchádzala taká veľká masa hráčov. Napriek kritike a tomu, že to nie je systémové riešenie ukázal projekt svoju životaschopnosť a preukázal svoj príspevok k tomu, čo chceme nazvať, že je hokejovou kvalitou. Na jednej strane v krátkom čase priniesol výrazný úspech na MS „20“. Druhý moment je výrazný posun kvality hráčov, ktorí z dvadsiatky vychádzajú a vstupujú do nášho seniorského hokeja, ako platní hráči. Hráč v „20“ prejde tréningovým a zápasovým procesom, ktorí by nemohol dostať za žiadnych okolností v žiadnom klube, pretože podmienky v kluboch pre túto kategóriu sú výrazne odlišné. Klubový život je o výhre v nasledujúcom zápase. Klubový život v „20“ sa odvíja od potreby pripraviť hráča pre jeho ďalšiu hokejovú kariéru.“

Je problém v tom, že kluby na Slovensku tých hráčov nevychovávajú?
„Nesnažia sa nevychovávať. Kluby majú jeden základný cieľ. Využiť finančné prostriedky, ktoré majú na to, aby dosiahli čo najvyššie umiestnenie. Potom dochádza k tomu, že ten mladý hráč dostáva menej priestoru na ľade. Výsledky zabezpečujú starší hráči s vysokou zmluvou. Hráč s vysokou musí vždy hrať a hráči, ktorí hrávajú pravidelne určujú aj vývoj tréningového procesu. Pre mladších hráčov je tento tréningový proces, ktorý je podriadený cieľu číslo 1  zvíťaziť v nasledujúcom zápase nevyhovujúci. Tento tréningový proces je tzv. stabilizujúci, pričom mladší hráči potrebujú rozvíjajúci v každom jednom ohľade.“

Je problém aj v tom, že v našej extralige hrajú „prestarnutí“ hráči, napr. z Čiech s vysokými zmluvami?
„Určite. Som toho veľkým kritikom a nemajú ma za to v mnohých kluboch radi. Som za to, aby sa limitoval počet cudzincov nad 30 rokov. Vo veľkej miere nie sú prínosom pre slovenskú extraligu a už vôbec nie pre slovenský hokej ako celok.“

Ako vnímate kvalitu našej extraligy?
„Slovenská extraliga kvalitou upadá. Každý, kto má oči to vidí. Kvality je menej. Je to aj dôsledok ekonomických možností, ktorý slovenský hokej má. Marketingový potenciál je výrazne nižší. Jednoducho to je tak. Treba to tak vidieť a robiť všetky veci preto, aby išla liga hore. Treba zvýšiť atraktívnosť zápasov. Podľa mňa je veľa hluchých zápasov, hráči sú zbytočne opotrebovaní. Tých divákov nepríde viac, keď si to človek spočíta v nejakom sumáre, pretože aj rodinný rozpočet je limitovaný. Sú to veci, na ktoré je treba reagovať a hľadať východiská. Uvidíme, čo prinesie najbližšie obdobie, pretože aj finančná kríza bude mať dopad na to, čo sa bude v športe diať. Aj signály z klubov nie sú priaznivé a vyzerá to tak, že rozpočty pôjdu výrazne dole.“

Ako by sme mohli pritiahnuť mladých chlapcov, aby začali hrať hokej?
„Jednoducho vytvárať pre to iné podmienky. Dnes už je máloktorý rodič ochotný voziť deti ráno o piatej, či šiestej na tréning prípravky na druhú stranu mesta, pretože máme jeden štadión. Je treba prísť s ponukou priamo k rodinám. Prísť v čase, keď rodič privíta možnosť, aby dieťa priamo zo školy mohlo odísť na tréning v popoludňajších hodinách a on si ho len z toho tréningu vyzdvihne. Je nevyhnutné, aby sa  mohol šport stať každodennou záležitosťou nielen pre tých ľudí, ktorý sú absolútny fanatici, ale aj pre všetkých, ktorí si zvolia šport ako dobrú súčasť výchovy svojho dieťaťa s cieľom mať dieťa v dobrom čase, v dobrých rukách na správnom mieste. Ak bude talentované, pokiaľ bude mať dobrú opateru a bude mať šťastie, že nájde ľudí, ktorí v ňom budú vidieť talent a budú vedieť prispieť k jeho rozvoju budeme mať kvalitných hráčov a dobrú reprezentáciu.“

Ako je to s podporou talentov z ekonomicky slabších rodín?
„Ako kde. Sú kluby, ktoré vedia vytvoriť lepšiu podporu. Zväz sa takisto snaží pomôcť. Sú tu rôzne programy. Hlavne v čase vstupu detí do prípraviek dostávajú športovú výstroj od marketingových partnerov, ako sú Slovnaft a Hrivis. Zabezpečili sme zo zväzu trénerov do prípraviek. To je určitá oblasť materiálna a ekonomická. Ľad však nevieme vytvoriť naviac, aby deti dostali príležitosť. My sa snažíme, kluby, sponzori sa snažia a musím povedať, že aj štát sa snaží. Vytvoril už trochu lepšie podmienky. Základný problém je, že štát si privlastnil za pani ministerky Schmögnerovej  výnosy zo stávkových hier. Odhadom sa dá povedať, že ten prínos do rozpočtu je šesť mld. korún. Štát sa tvári, že dotuje šport. Nedotuje, on ten výnos len prerozdelí a miliardu dá naspäť do športu. Myslím si, že to je neférové, pretože bez športu, by neexistovali stávkové spoločnosti. Bolo by dobré od štátu, aby to čo mal v minulosti dané zákonom, to znamená  nejaké percento z toho výnosu zvýšil a primeraným objemom dával peniaze naspäť, pretože za 10 rokov sa táto situácia nezmenila. V Čechách dáva štát zo Sazky do športových odvetví 4,5 mld. korún. Je to cítiť na tom, ako vyzerá štátna reprezentácia, ale hlavne ako funguje mládežnícka základňa. V Českej republike sa postavilo za to obdobie 50 krytých zimných štadiónov.“

Nebolo by lepšie v tomto smere, keby bolo zriadené ministerstvo športu, ktoré by to riadilo a prerozdeľovalo?
„Určite áno. Mám ale obavy, že by sme ostali len také nechcené „piate koleso pri voze“. Dávno sa hovorí, aby mal šport minimálne svoju rozpočtovú kapitolu, keď už patrí pod rezort školstva. Myslím si ale, že to nie je šťastné riešenie. Školstvo má dosť svojich problémov. Toľko, že sa v nich topí a potom ten šport je tam taký nechcený. Taký „dorobok“, ku ktorému si žiaden minister nenašiel reálny vzťah.“

Čo vás viedlo k tomu, aby ste sa vrátili naspäť na pozíciu hlavného trénera reprezentácie?
„Veľa dôvodov bolo, aby som sa nevrátil. Nevidel som svoju perspektívu v tejto funkcii. Keďže som však pôsobil, ako viceprezident zväzu, možno rozhodlo o tom to, že som videl skôr negatívny, ako pozitívny posun reprezentácie a sú veci, ktoré treba riešiť trochu s väčším nadhľadom. Navyše sme nevedeli nájsť po odchode pána Šuplera riešenie, ktoré by garantovalo rešpektovanie našej vízie. Tak som sa rozhodol ešte na dva roky túto funkciu prijať. S tým, že sa pokúsime nájsť spôsob, ako využiť to, čo existuje dnes z tej najvyššej kvality vo svete s prepojením na to, čo by mohlo tú kvalitu do budúca garantovať. Uvidíme, ako sa nám to podarí.“

Kedy ste mali pri reprezentácii pocit najväčšieho sklamania?
„Jednoznačne to bola olympiáda, ale to bola bezmocnosť prepojená so zúrivosťou. To kam sme sa my dostali z dôvodov pravidiel, ktoré v tom čase Medzinárodný olympijský výbor uplatnil, bolo pre nás všetkých dehonestujúce a boli sme z toho všetci znechutení. Urobili sme veľa roboty v priebehu dvoch rokov pred olympiádou a všetko to padlo na tom, že sme neboli schopní dostať tam hráčov, ktorí tam mali byť, pretože NHL nebola ochotná posunúť svoje hracie dni ani o tie štyri dni, ktoré sme potrebovali, aby sme tých hráčov dostali aj do kvalifikácie. Vzhľadom k tomu, že nebolo možné postaviť na OH dve rôzne mužstvá, jedno na kvalifikáciu a druhé na hlavný turnaj, tak sme jednoducho doplatili na túto technickú záležitosť.“

Ako vnímate slovenského fanúšika?
„Tak, ako fanúšik má byť. Fanúšik vie byť nahnevaný keď to nejde, fanúšik vie byť veľmi nadšený, keď to ide. U nás je to však tak, že keď niečo nejde tak je veľmi zle, naopak, keď to ide tak to až preháňame. Nemáme objektivizmus, ktorý možno závidím krajinám, kde ten fanúšik nie je tak veľmi pod emóciami. Pre trénera to nie je jednoduché. Ja nepotrebujem veľa slávy, ale nepotrebujem ani toľko zatracovania. Človek veľakrát urobí niečo v najlepšej vôli, všetko funguje, ale výsledok nie je adekvátny. Jednoducho je to šport, tu nie je tá priama úmera. Naopak, niekedy príde ten výsledok, pretože sa nejako postavia tie hviezdy a okolnosti a človek je až prekvapený ako sa to ľahko udeje. Sme odkázaní vždy na to, akú hráčsku kvalitu vieme získať a ako tú hráčsku kvalitu vieme v danom čas dať do jedného kolektívu. Zároveň sme odkázaní na to, čo dokáže urobiť súper. Zabúdame na to, že kvalita je v zásade na druhej strane. Samozrejme môžeme poraziť ktorékoľvek mužstvo, ale nemôžeme si nárokovať na to, že môžeme porážať tieto mužstvá. Keď porovnám už len momentálnu situáciu v českom a slovenskom hokeji. Za posledných 6, 7 rokov išli výrazne dopredu. Zoberme si počet hráčov, ich kvalitu, výsledky v NHL, KHL, švédskej, či fínskej lige. V porovnaní s našimi výsledkami sme niekde inde. Vydali sme sa nie celkom dobrým smerom. Bohužiaľ sú to veci, ktoré nesúvisia len od našej vôle, schopnosti ale aj od okolností, v ktorých sa to odvíja. Mrzí ma, že všetko to negatívne ide na hlavu nás a všetko to pozitívne, pokiaľ by bolo, ide pre radosť všetkých, ktorí sú okolo toho. Bol by som za to, aby sa to vyvážilo.“

Čo by ste si do budúcnosti želali pre slovenský hokej?
„Minimálne 30 – 40 zimných štadiónov. Veľmi zanietených a schopných trénerov, ktorí budú ochotní venovať sa mládeži a aby aj rodičia venovali priestor svojim deťom a spoľahli sa na tých trénerov, že im dokážu tie deti viesť tým správnym smerom.“

Ak by sa toto podarilo, tak by sme mohli mať v budúcnosti druhého Hossu alebo Gáborika?
„Myslím si, že sa to môže stať. Ani Rakúšania nemajú tak ideálne postavené podmienky a vyšiel im Vanek. Sem tam ten jednotlivec vyjde. My máme zopár chalanov, ktorý sa ukazujú, či už je to Štajnoch, Janus, Tatar. Avšak, na to, aby sa stabilizovali a dosahovali dobré výsledky potrebujú prostredie. Tak ako Kopitar nevie sám zachrániť Slovinsko v A- kategórii. Keby boli taký „Kopitarovci“ siedmi, tak asi by to mužstvo bolo stabilnou súčasťou „Á – čka“. Nám ide v zásade o to, aby sme mali „Gáborikovcov, Hossovcov, Halákovcov“ a mladých hráčov, ako sú Valábik, Sekera, Mihálik, ale aby sme mali takých hráčov, čo najviac, ale, aby sme mali aj takých útočníkov, ktorí vedia strieľať góly. Tam začíname cítiť deficit. Výnimkou môže byť snáď Tatar.“